Poviedka: Búrka

Blogerka City Swell prichádza s ďalšou autorskou poviedkou.

     Sedím. Sedím a dýcham chrbtom opretá o stenu. Príjemne chladí moje rozhorúčené telo, ktoré si ešte pred chvíľou užívalo prvé naozaj teplé letné lúče. Ani som si neuvedomila, že leto je už naozaj tu. Svedčia o tom aj moje červenajúce sa ramená, ktoré som zrejme nedostatočne ukrývala minulé dni pred slnkom.
     Vždy sa tak veľmi poteším, keď viem byť vonku až do večera bez toho, aby bolo chladno. Iba v tieto dni mám pocit, že naozaj žijem. Že si vychutnávam život od prvej sekundy, kedy otvorím oči. Veľmi rada by som tancovala v opadanom lístí a vŕzgajúcom snehu. Ale to jednoducho nie som ja.
     Poznáte ten pocit, tých pár sekúnd vo svojom živote, kedy ste bezhranične šťastní? Stáva sa to len párkrát za život, ale práve vtedy človek zacíti, aký život naozaj je. Mám takú teóriu. Viete, ako ľudia, čo prežijú klinickú smrť, zrazu vedia, ako si užívať každý jeden deň naplno a cítia sa živí viac ako my ostatní? Podľa mňa práve všetci títo ľudia zažívajú už len pocity bezhraničnej radosti a vidia pravú podstatu života, oslobodenú od všetkých negatív. Tú, ktorú my nevidíme. Tá, ktorá zostáva pre nás smrteľníkov zahalená hmlou temnoty.
     Cítim, že sa zodvihol vietor. Cez pootvorené okno ku mne prichádza čerstvý vzduch, ktorý napĺňa ťažké ovzdušie izby novým prívalom kyslíka. Nadýchnem sa zhlboka celou kapacitou svojich pľúc. Nádych. Výdych. Nikdy v živote sa mi nedýchalo tak skvelo ako teraz. Nádych. Výdych. Moje pľúca ešte nikdy v sebe nemali taký čerstvý vzduch ako v tejto chvíli. Nádych. Výdych. Kto by to bol povedal, že kyslík pred búrkou môže mať takýto príjemný náboj. Nádych. Výdych. Stena za mojím chrbtom sa silnejúcim vetrom mení na ľadovú plochu a moje telo už nie je rozhorúčené. Nádych. Výdych. Zvonkohra veselo poskakuje, akoby netušila, čo práve prichádza. Nádych. Výdych. Obloha sa pomaly, ale isto zaťahuje a každý tuší, že prichádza dočasná temnota. Nádych... 
     Jedna veta. Jedna jediná veta vedela zmeniť tento horúci letný deň na najmrazivejší armagedon. Jedna búrka, ktorá otriasla mojím svetom viac než všetky ostatné. Jedno obyčajné „Odchádzam.“

Komentáre